Prvého decembra 1955 odmietla Afroameričanka Rosa Parksová uvoľniť v autobuse miesto belochovi. Jej „nie“ sa zapísalo do dejín ako prelomový krok v boji za práva černochov.
V južných štátoch USA ešte v 50. rokoch 20. storočia platili nariadenia o rasovej segregácii a diskriminácii. V ich rámci boli napríklad autobusy rozdelené do troch zón: Predná časť bola vyhradená belochom, zatiaľ čo farební mohli sedieť vzadu a uprostred. Prostredná časť však bola niečím na spôsob nárazníkovej zóny: pokiaľ boli miesta vpredu obsadené, mohli si ich nárokovať bieli.
Už v roku 1944 odmietla Afroameričanka Irene Morganová uvoľniť v autobuse z Virgínie do Marylandu miesto v sekcii vyhradené pre belochov s argumentom, že pre diaľkové autobusy medzi jednotlivými štátmi virgínske zákony neplatia. V právnej bitke jej dal nakoniec síce Najvyšší súd USA za pravdu, Virgínia a ďalšie štáty však dlhé roky rozhodnutia nerešpektovali a segregácia v miestnej doprave v rámci jednotlivých štátov zostala zachovaná.
Nevstanem, rozhodla Parksová
Afroameričanka Rosa Parksová, ktorá sa narodila v roku 1913 v alabamskom Tuskegee, zažila rasovú diskrimináciu na vlastnej koži. Potom, čo jej bolo kvôli farbe pleti odopreté volebné právo, zapojila sa do kampane za práva černochov a bola činná aj v Národnom združení pre podporu farebného obyvateľstva (NAACP).
Prvého decembra navečer sa Rosa Parksová, ktorá v tom čase pracovala ako šička v alabamskom Montgomery, vracala domov zo zamestnania. V autobuse si našla voľné miesto uprostred. Rozhodne teda neobsadila sedadlo, ktoré jej bolo zakázané. Keď potom nastúpili ďalší belosi a zaplnili prednú časť autobusu, vodič požiadal štyroch cestujúcich uprostred, aby svoje miesta uvoľnili belochom. Traja z nich poslúchli, Parksová ale zostala sedieť.
Vodič autobusu potom zavolal políciu, ktorá Parksovú zatkla. Súd jej neskôr za výtržníctvo a porušenie vyhlášky vymeral pokutu. Parksová vo svojej autobiografii neskôr poprela niektoré domnienky, že neuvoľnila miesto len kvôli únave: „Nebola som unavená o nič viac než obvykle na konci pracovného dňa. Nebola som ani stará, aj keď si to niektorí myslia. Mal som 42 rokov a či ma niečo štvalo, tak to, že som vždy ustupovala.“
Bojkot verejnej dopravy trval dlhšie ako rok
Prípad vyvolal veľkú pozornosť a Afroameričania a NAACP sa chopili šance zakročiť proti rasovej diskriminácii. Konali sa demonštrácie a nasledoval 382 dní trvajúci bojkot autobusov, ktorý organizoval okrem iného vtedy ešte neznámy Martin Luther King a do ktorého sa zapojila väčšina černošského obyvateľstva mesta.
Ako alternatíva k autobusom začal v Montgomery fungovať systém černošských taxíkov, ktoré vozili Afroameričanov za symbolickú cenu, a mnoho účastníkov bojkotu tiež jednoducho chodilo pešo. Nakoniec uspeli a po viac ako roku rozhodol Najvyšší súd vo Washingtone, že rasová segregácia vo verejnej doprave je protiústavná. Týmto rozhodnutím z 13. novembra 1956 bolo nariadenie zrušené.
Parksová zostala svojmu politickému a sociálnemu angažmánu verná po celý život, za čo sa jej dostalo niekoľko ocenení. V roku 1996 jej okrem iného vtedajší americký prezident Bill Clinton udelil Prezidentskú medailu slobody ao tri roky neskôr dostala Zlatú medailu Kongresu – dve najvyššie civilné vyznamenania v USA. Zomrela v októbri 2005 ak jej rakve vystavenej v Kapitole sa prišlo pokloniť okolo 50 tisíc ľudí.
