Vianočka patrí k Vianociam podobne ako imelo, ozdobený strom či kapor. Jej symbolika však siaha až do stredoveku a zďaleka nejde o náhodné sladké pečivo. Kde sa vianočka vzala, z koľkých prameňov sa tradične plietla a čo predchádzalo jej servírovaniu na štedrovečernom stole?
Čas ubieha tempom, ktoré by sme mnohokrát radi spomalili, a ďalší rok sa neúprosne chýli k svojmu koncu. Pred nami by malo byť najkrajšie obdobie roka, a ak nepodľahneme všeobecnému nákupnému šialenstvu, snáď to tak aj môže byť. Vianoce, druhý najdôležitejší kresťanský sviatok av európskom kultúrnom prostredí dominantný sviatok aj pre nekresťanov, podliehajú mnohým tradíciám; tie sa môžu kraj od kraja líšiť, niektoré zvyklosti však platia vo všeobecnom meradle. Napríklad pečenie vianočky.
Pôvodne podlhovastý bochník zo sladkého cesta
Pečenie vianočky patrí medzi najstaršie vianočné tradície. Tá pôvodná ao generácie staršia (cca zo 14. storočia) ale vyzerala inak ako tá, ktorú poznáme dnes. Najčastejšie sa nazývala calta a zďaleka sa nechválila tak slávnostným kabátom ako súčasná vianočka. Išlo o nepletenú formu, podlhovastý bochník z bieleho sladkého cesta, z ktorého až o dve storočia neskôr vzišla súčasná zapletaná podoba. Spočiatku išlo o výsadu profesionálnych pekárov – napríklad v Prahe zastával Pekársky cech vysokú vážnosť. Až v priebehu 18. storočia sa pečenia tradičnej vianočky ujali gazdiné a každá rodina si piekla tú svoju, presnejšie povedané svoje.
Každoročne na Štedrý deň dopoludnia chodili pekári so slávnostnou vianočkou na Pražský hrad; tradične jej obdarovávali najvyššieho purkrabieho. Išlo o významný okamih dňa, na ktorý sa obvykle prichádzalo pozrieť nespočetné množstvo Pražanov. Niekedy pekárov museli sprevádzať strážnici, aby im zaistili voľný priechod mestom. Zásadné bolo doniesť vianočku v neporušenom stave; opak mal znamenať problémy po celý nachádzajúci rok.
Pre každého jedna
Vianoček sa v domácnosti peklo vždy viac, a to v súvislosti s členmi rodiny – pre každého bola určená jedna malá. Ďalšia a najväčšia sa piekla na samotný štedrovečerný stôl. Prvú upečenú vianočku dostával podľa tradície hospodár; ten tiež na konci slávnostného hodovania zakrojil do tej najväčšej, spoločnej. Po krajíčku následne obdaroval všetkých členov domácnosti, často aj dobytok, aby od neho zažehnal choroby a zlé sily. Niekedy sa nedojedená vianočka nechávala na stole cez noc pre duše tých, čo už odišli.
Vianočka – v rámci štedrovečernej večere – bola siedmym a posledným chodom. Veľakrát bola aj chutným doplnením vianočnej nádielky pre potrebných a platila za vítaný darček, pretože biele pečivo s nutnou dávkou tuku bývalo vzácne a ojedinelé.
Bola to veda
Vianočka svojím tvarom pripomína bábätko v zavinovačke, malého Ježiška. Symbolizovala nový život, plodnosť a dostatok. Jej pečenie nebolo len tak; ctili sa prísne zásady, pretože na tom, ako sa podarila, mal záležať osud celej rodiny. Gazdiná, ktorá cesto zarábala, bývala tradične odetá do bielej zástery, na hlave starostlivo uviazaná šatka. Pri príprave na ňu nesmel nikto prehovoriť a aj ona mala byť úplne ticho. Počas kysnutia mala tu a tam čo najvyššie poskakovať, aby cesto dobre vykyslo. Deti naopak skákať nesmeli. Za zlé znamenie a hrozbu pre celý nadchádzajúci rok bolo považované prasknutie alebo pripálenie vianočky.
